Tatakizmus

Gréckokatolícka vierouka, zasadená do prostredia rusínskeho Šariša, so sebou nesie veľmi silný koncept nechávania sa unášať okolitým vetrom. Filozofiu, vyvierajúcu z tradícií rusínskeho náboženstva, pohanských povier a zvykov čergovského pohraničia, som si preto sama v sebe kedysi nazvala ako tatakizmus.

Nepamätám si žiadny iný výraz, ktorý by moji rodičia a prarodičia používali častejšie a s väčšou obľubou, ako povestný povzdych ta-tak. Je bodkou, čiarkou, pomlčkou za čímkoľvek, čo niekto povedal, potvrdením zdieľania denných radostí a starostí. Ide vlastne o hornošarišskú verziu románskeho vanitas vanitatum.

- Ta som si dnes kupila nove čižmy, take pekne, z koženky. Ta- tak.
- Ta taka zima bola dnes v robote, že sme sedeli v kabatoch až do tretej. Ta-tak.
- Sme v nedeľu varili segedinsky guľaš. Ta sa zjedlo všetko. Ta-tak.

Ta-tak je hlboký povzdych nad márnivosťou ľudského snaženia, symbolom vzájomnej solidarity. Vedomie, že človek je prach a na prach sa obráti. Ta-tak.