- Party. Stop.
Boli necelé štyri poobede a obaja s Nickom sme na nášho šoféra vypleštili otáznikoplné pohľady. Cesta sa vyvíjala omnoho lepšie, než sme vôbec mohli dúfať, popretkávaná nečakanými udalosťami.
Na veľkom statku pri dome bolo pod šírym nebom rozložených zo tridsať plastových stolov, okolo ktorých sedeli dedinčania. O múr domu bola pristavená aparatúra a DJ práve púšťal tradičnú laoskú muziku. Uprostred dvora asi desať mužov tancovalo spomalený lam lao. Ide o bezkontaktný tanec, pri ktorom najviac pracujú boky, zápästia a paže, ktorými tanečník pomaly opisuje osmičky, do rytmu chytľavej hudby, ktorá mi rytmom a melódiou trochu pripomínala romantické westerny z divokého západu. Takto nejako som si v mysli predstavila prvý pokus o tanec spomaleného eunucha. Muži ladne pochodovali do kruhu, zatiaľ čo ženy posedávali alebo upratovali zo stolov.
Okolo pobiehali deti a mlátili do rytmu prázdnymi plastovými fľašami.
Nevestu som našla až po polhodine. Skláňala sa nad lavórom so špinavými riadmi a práve drhla veľký hrniec od lepkavej ryže. Mala na sebe červený sin, dlhú vyšívanú laoskú sukňu, červenú jednoduchú košeľu a jediné, čo ju usvedčovalo, že sa v ten deň vydáva, boli vlasy vyčesané do kužeľovitého drdola, omotaného zlatými stužkami. Na zápästí, ktoré máčala v saponátovej vode, mala omotaných zo dvadsať bielych nití, symbol manželského puta. Keď som ju s fotoaparátom oslovila, narovnala sa, chvíľu na mňa zízala, potom sa začervenala a ostala stáť ako skamenená. Odfotila som si ju, s kŕčovým úsmevom. Mohla mať tak pätnásť rokov.
Za chrbtom som začula pokriky. Keď som sa obzrela, podnapitý vydajca vliekol na svadobnú fotografiu ženícha. Ten mal na sebe svetlosivé texasky a košeľu, rozopnutú až takmer na pupok. Tiahlo z neho ako zo suda. Bol od nevesty o niečo starší, ale nie príliš. Svadobná fotografia sa podarila. Na pozadí modrého stanu, pod ktorým ženy umývali riady, stála dvojica mladých ľudí, ktorí sa práve vzali, ale stáli vedľa seba ako úplní cudzinci. On sa pozerá kamsi za fotoaparát (asi na kamarátov, ktorých pri stole opustil), a pôsobí tak ušľachtilo, ona má trošku sklonený pohľad a na tvári jej ešte stále žiari rumenec. Takúto fotku by si mohli spokojne vystaviť doma na kuchynskú linku medzi polievkové misky. Nevzala som si od nich ani mená, ani email, ani fyzickú adresu.
Nikomu však nevadilo, že fotky pravdepodobne nikdy neuvidia. Podgurážení a rozveselení svadobčania stáli v rade pri modrom stane a jeden po druhom si odo mňa nechali urobiť svoju vlastnú fotku. En face, z profilu, s manželkami a deťmi, vážne, aj také, na ktorých mi ukazovali rôzne západniarske symboly, napríklad známe Churchillovo véčko za víťazstvo alebo americký znak OK.
Dodnes sa občas pristihnem pri tom, ako plánujem, že im fotky pošlem, v obálke, na ktorej bude uvedené len, niekde medzi Xieng Khouangom a Paksanom leží dedinka s dreveným domom, okolo ktorého je statok. Dňa 20.11.2008 sa tam konala svadba. Samozrejme si tento text najprv nechám preložiť do laosčiny, ale ešte predtým budem musieť nájsť laoského prekladateľa. Alebo môžem fotky poslať do Passassonu alebo Pathet Laos, národných týždenníkov. Možno tam pracuje redaktor, ktorý bude so mnou zdieľať zmysel pre posielanie fotiek ich právoplatným majiteľom. Možno ich uverejní v prílohe Laoská rodina a protagonistov vyhľadajú samotní čitatelia.
Nicka som hľadala o niečo dlhšie než novomanželov. Bol schovaný v hlúčiku Laosanov, ktorí ho kŕmili bravčovým mäsom, lepkavou ryžou a pivom. Čochvíľa išla okolo aj fľaša tvrdého. Nick, ktorý pred pár dňami dostal hysterický záchvat z toho, že má určite maláriu, sa neočkovaný na žltačku napchával po laosky prstami zo spoločného hrnca. Ja som nápojom aj jedlu odolala presne do chvíle, kedy ma prišiel o tanec poprosiť samotný vydajca. Spôsobne sa pred Nickom uklonil, zamumlal niečo po laosky, ukázal na mňa a znázornil niekoľkými pohybmi to, o čo mu ide. Nick mu rovnako spôsobne pokynul, že proti tomu nemá výhrady, a tak som kráčala spolu s Laosanom na trávnikový parket. Na názor sa ma samozrejme nikto nepýtal, ale v tej chvíli to vôbec nevadilo. Možnosť zatancovať si na pravej dedinskej laoskej svadbe som si nemohla nechať ujsť.
O pár kilometrov ďalej do vnútrozemia stredovýchodného Laosu, keď sme prechádzali okolo chatrčí pokrytých palmovým lístím, mi napadlo, či do tohoto zapadnutého kúta Laosu vôbec chodia nejaké noviny. Či tu má vôbec niekto televízor. Či tu má vôbec niekto elektrinu. Či tu vôbec niekomu záleží na tom, aby mali dvaja mladí ľudia svoju svadobnú fotografiu.
No comments:
Post a Comment