At the doctor's

- Step on the scale, snapped the doctor.

The man remained motionless.

- It's about two steps right in front of you, I interfered, wondering what nurses were for.

The man made a tiny step, then another. Then made a circle with his right foot. Still couldn't reach the machine.

The nurse sighed, got up from her chair, and pushed the scale to the man's direction.
As it hit the man's tip-toe, I felt she was taking revenge, because we had knocked despite a no-knocking sign.

- You've put on weight again, said the doctor, looking at the scale.
- You know, wintertime. I was afraid of walking on ice, said the man.
- You will always find excuses, summed up the doctor.

- Next time, wait at the door, until we call you in, said the doctor in lieu of goodbye.

The man didn't move.

- Do you need anything else? asked the doctor
- Oh, sorry. I was just waiting for you to say thank you, goodbye, but I guess I'm going deaf as well.

With that, the man clutched my arm and we walked out from the office.

Pet's Machine (a short story)

Slowly, Pet crawled out from under the bed. The muffled voices of the three hooded men gradually faded away in the distance. As they left the house, they carried the unconscious body of Pet’s father. Pet sat on the bed, still tensely tugging at the corner of his lucky cushion, pondering what to do. His hyper-alert senses told him the men would not be gone for long. They would return to rummage the house once again, until they found IT. How long could he go on pretending to be nothing more than a retarded child, blissfully unaware of what’s happening around him? Read on...

Three Asian men in a boat...

Here'a a nice joke I found, explaining the intricacies of the Lao-Vietnamese-Japanese relationship.

Once upon a time, three people were stranded out at sea - A Japanese, a Laotian and a Vietnamese. The boat started leaking and if they do not act fast they would all die.

The Japanese (as usual) was the first to take the initiative. He threw all his Japanese gizmo - CD player, laptop, hi-fi, radio etc. off the boat. The Laotian and the Vietnamese looked at him in disbelief. The Japanese said, "Don't worry...still got a lot more in my country...BANZAIIIEE!"

But the boat was still sinking. The Vietnamese without hesitation started throwing aboard all his dog jerkies, nuoc mam, Pho noodle, etc.. He comforted the other two, "Don't worry. Still have a lot more in my country".

But still the boat was sinking. The Japanese and the Vietnamese looked at the Laotian. Suddenly, without any hesitation and with stride, the Laotian threw the Vietnamese overboard. The poor guy couldn't swim and drowned. The Japanese was shocked. The Laotian said, "Don't worry...still got a lot more in MY country!!!"

Mme Reuter, you know what?

This is a response to the previous post.

I've just received an email from the Directorate‑General for Translation...[...etc. etc.]..., DGTRAD for short,  in Luxembourg. The content of the message is of bureaucratic nature and not so interesting.

What made my day, however, is the CC field. Deliberately? By accident? Ommission? Neglect? - it contained email addresses of all of my fellow trainees.

Mme Reuter, you know what? I bet your elusive Ukrainian and Greek locataires will appear on the DGTRAD list.

Tatakizmus

Gréckokatolícka vierouka, zasadená do prostredia rusínskeho Šariša, so sebou nesie veľmi silný koncept nechávania sa unášať okolitým vetrom. Filozofiu, vyvierajúcu z tradícií rusínskeho náboženstva, pohanských povier a zvykov čergovského pohraničia, som si preto sama v sebe kedysi nazvala ako tatakizmus.

Nepamätám si žiadny iný výraz, ktorý by moji rodičia a prarodičia používali častejšie a s väčšou obľubou, ako povestný povzdych ta-tak. Je bodkou, čiarkou, pomlčkou za čímkoľvek, čo niekto povedal, potvrdením zdieľania denných radostí a starostí. Ide vlastne o hornošarišskú verziu románskeho vanitas vanitatum.

- Ta som si dnes kupila nove čižmy, take pekne, z koženky. Ta- tak.
- Ta taka zima bola dnes v robote, že sme sedeli v kabatoch až do tretej. Ta-tak.
- Sme v nedeľu varili segedinsky guľaš. Ta sa zjedlo všetko. Ta-tak.

Ta-tak je hlboký povzdych nad márnivosťou ľudského snaženia, symbolom vzájomnej solidarity. Vedomie, že človek je prach a na prach sa obráti. Ta-tak.

So, you've never lived away from home?

Yesterday I went through some serious culture shock.

On the phone in Luxembourg, my future landlady refused to tell me anything about my flatmates-to-be. When asked whether she could send me their emails, so that we could get to know each other before we share a common kitchen, she exclaimed, "have you never lived away from home? I can't give you this information. This is not the way things work."

I guess not. Sharing spoons and plates and dish-clothes, not to mention washing lines, does not entitle you to others' personal information. Or does it?

Maybe it's still the delayed effect of Southeast Asia. Many travel agencies have make-shift offices in the front part of people's bedrooms. Somehow I got used to giving away my personal information, such as country of origin, age, marital status, email address, telephone number, country of birth...

But not once did I feel as used as on the phone with this law-abiding citizen. Looking forward to meeting you in person, Mme Reuter.

Na laoskej svadbe

(Kúsok knihy, ktorá možno raz bude, možno nie.)

- Party. Stop.

Boli necelé štyri poobede a obaja s Nickom sme na nášho šoféra vypleštili otáznikoplné pohľady. Cesta sa vyvíjala omnoho lepšie, než sme vôbec mohli dúfať, popretkávaná nečakanými udalosťami.

Na veľkom statku pri dome bolo pod šírym nebom rozložených zo tridsať plastových stolov, okolo ktorých sedeli dedinčania. O múr domu bola pristavená aparatúra a DJ práve púšťal tradičnú laoskú muziku. Uprostred dvora asi desať mužov tancovalo spomalený lam lao. Ide o bezkontaktný tanec, pri ktorom najviac pracujú boky, zápästia a paže, ktorými tanečník pomaly opisuje osmičky, do rytmu chytľavej hudby, ktorá mi rytmom a melódiou trochu pripomínala romantické westerny z divokého západu. Takto nejako som si v mysli predstavila prvý pokus o tanec spomaleného eunucha. Muži ladne pochodovali do kruhu, zatiaľ čo ženy posedávali alebo upratovali zo stolov.

Okolo pobiehali deti a mlátili do rytmu prázdnymi plastovými fľašami.

Nevestu som našla až po polhodine. Skláňala sa nad lavórom so špinavými riadmi a práve drhla veľký hrniec od lepkavej ryže. Mala na sebe červený sin, dlhú vyšívanú laoskú sukňu, červenú jednoduchú košeľu a jediné, čo ju usvedčovalo, že sa v ten deň vydáva, boli vlasy vyčesané do kužeľovitého drdola, omotaného zlatými stužkami. Na zápästí, ktoré máčala v saponátovej vode, mala omotaných zo dvadsať bielych nití, symbol manželského puta. Keď som ju s fotoaparátom oslovila, narovnala sa, chvíľu na mňa zízala, potom sa začervenala a ostala stáť ako skamenená. Odfotila som si ju, s kŕčovým úsmevom. Mohla mať tak pätnásť rokov.

Za chrbtom som začula pokriky. Keď som sa obzrela, podnapitý vydajca vliekol na svadobnú fotografiu ženícha. Ten mal na sebe svetlosivé texasky a košeľu, rozopnutú až takmer na pupok. Tiahlo z neho ako zo suda. Bol od nevesty o niečo starší, ale nie príliš. Svadobná fotografia sa podarila. Na pozadí modrého stanu, pod ktorým ženy umývali riady, stála dvojica mladých ľudí, ktorí sa práve vzali, ale stáli vedľa seba ako úplní cudzinci. On sa pozerá kamsi za fotoaparát (asi na kamarátov, ktorých pri stole opustil), a pôsobí tak ušľachtilo, ona má trošku sklonený pohľad a na tvári jej ešte stále žiari rumenec. Takúto fotku by si mohli spokojne vystaviť doma na kuchynskú linku medzi polievkové misky. Nevzala som si od nich ani mená, ani email, ani fyzickú adresu.

Nikomu však nevadilo, že fotky pravdepodobne nikdy neuvidia. Podgurážení a rozveselení svadobčania stáli v rade pri modrom stane a jeden po druhom si odo mňa nechali urobiť svoju vlastnú fotku. En face, z profilu, s manželkami a deťmi, vážne, aj také, na ktorých mi ukazovali rôzne západniarske symboly, napríklad známe Churchillovo véčko za víťazstvo alebo americký znak OK.

Dodnes sa občas pristihnem pri tom, ako plánujem, že im fotky pošlem, v obálke, na ktorej bude uvedené len, niekde medzi Xieng Khouangom a Paksanom leží dedinka s dreveným domom, okolo ktorého je statok. Dňa 20.11.2008 sa tam konala svadba. Samozrejme si tento text najprv nechám preložiť do laosčiny, ale ešte predtým budem musieť nájsť laoského prekladateľa. Alebo môžem fotky poslať do Passassonu alebo Pathet Laos, národných týždenníkov. Možno tam pracuje redaktor, ktorý bude so mnou zdieľať zmysel pre posielanie fotiek ich právoplatným majiteľom. Možno ich uverejní v prílohe Laoská rodina a protagonistov vyhľadajú samotní čitatelia. 

Nicka som hľadala o niečo dlhšie než novomanželov. Bol schovaný v hlúčiku Laosanov, ktorí ho kŕmili bravčovým mäsom, lepkavou ryžou a pivom. Čochvíľa išla okolo aj fľaša tvrdého. Nick, ktorý pred pár dňami dostal hysterický záchvat z toho, že má určite maláriu, sa neočkovaný na žltačku napchával po laosky prstami zo spoločného hrnca. Ja som nápojom aj jedlu odolala presne do chvíle, kedy ma prišiel o tanec poprosiť samotný vydajca. Spôsobne sa pred Nickom uklonil, zamumlal niečo po laosky, ukázal na mňa a znázornil niekoľkými pohybmi to, o čo mu ide. Nick mu rovnako spôsobne pokynul, že proti tomu nemá výhrady, a tak som kráčala spolu s Laosanom na trávnikový parket. Na názor sa ma samozrejme nikto nepýtal, ale v tej chvíli to vôbec nevadilo. Možnosť zatancovať si na pravej dedinskej laoskej svadbe som si nemohla nechať ujsť.

O pár kilometrov ďalej do vnútrozemia stredovýchodného Laosu, keď sme prechádzali okolo chatrčí pokrytých palmovým lístím, mi napadlo, či do tohoto zapadnutého kúta Laosu vôbec chodia nejaké noviny. Či tu má vôbec niekto televízor. Či tu má vôbec niekto elektrinu. Či tu vôbec niekomu záleží na tom, aby mali dvaja mladí ľudia svoju svadobnú fotografiu.